Karla z rakúskeho domu
Karl z rodu Rakúska sa narodil 17. augusta 1887 na zámku Persenbeug v Dolnom Rakúsku. Jeho rodičmi boli arcivojvoda Otto a princezná Mária Jozefa Saská, dcéra posledného saského kráľa. Cisár František Jozef I. bol Karlovým prastrýkom.
Karl už od útleho veku pestoval veľkú úctu k Najsvätejšej Sviatosti a Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Pri všetkých dôležitých rozhodnutiach ho viedol modlitbou.
21. októbra 1911 sa oženil s princeznou Zitou Bourbonsko-Parmskou. Počas desiatich dobrých rokov ich šťastného a príkladného manželstva dostali manželia osem detí. Karl na smrteľnej posteli povedal Zite: "Neustále ťa milujem!"
28. júna 1914 sa z dôvodu atentátu na arcivojvodu Františka Ferdinanda stal Karl následníkom trónu Rakúsko-Uhorska. Uprostred prvej svetovej vojny sa smrťou cisára Františka Jozefa 21. novembra 1916 stal Karl rakúskym cisárom. 20. decembra 1916 bol korunovaný za apoštolského kráľa Uhorska.
Karl tiež videl svoju povinnosť ako spôsob, ako nasledovať Krista: milovať svoj ľud a starať sa a venovať sa zlepšovaniu ich života.
Najsvätejšia povinnosť kráľa – zabezpečiť mier – sa stala hlavným cieľom Karlovho úsilia počas tejto hroznej vojny. Jediný svetový vodca, ktorý tak urobil, podporuje mierové návrhy pápeža Benedikta XV.
Počas najťažších domácich období ponúkol svojmu ľudu rozsiahlu pomoc a dal im príklad tým, že prijal sociálne zákony v súlade s katolíckym sociálnym učením.
Jeho postoj zabránil vypuknutiu občianskej vojny počas povojnového prechodu vlády. Napriek tomu bol vyhnaný zo svojej vlasti.
Na žiadosť pápeža, ktorý sa obával, že komunizmus predstihne strednú Európu, sa Karl pokúsil obnoviť svoju vládu a vrátiť sa na uhorský trón. Dva pokusy zlyhali, pretože sa chcel za každú cenu vyhnúť občianskej vojne. Karl bol potom poslaný do vyhnanstva na Madeiru. Svoje opustenie tam videl ako poverenie od Boha, povinnosť, ktorú nemohol odložiť.
Žil s rodinou v chudobe, vo vlhkom dome. Karl tam ochorel na smrteľnú chorobu, ktorú prijal ako obetu za mier a jednotu svojho ľudu. Karl znášal svoje utrpenie bez reptania, odpustil všetkým, ktorí sa k nemu správali nespravodlivo, a zomrel 1. apríla 1922 s takmer svätou tvárou. Mottom jeho života, ktoré povedal aj na smrteľnej posteli, bolo: „Celou mojou snahou bolo vždy vo všetkom jasne rozpoznať Božiu vôľu a čo najdokonalejšie sa ňou riadiť.“
Dňa 3. októbra 2004 pápež svätý Ján Pavol II blahorečil cisára a kráľa Karla.
Cisár Karol od začiatku poňal svoj úrad ako svätú službu svojmu ľudu. Jeho hlavnou starosťou bolo nasledovať kresťanské povolanie ku svätosti aj v politickom konaní. Z tohto dôvodu sa jeho myšlienky obrátili na sociálnu pomoc. Nech je príkladom pre nás všetkých, najmä pre tých, ktorí majú dnes v Európe politickú zodpovednosť!“
Homília pápeža svätého Jána Pavla II., omša blahorečenia, Námestie sv. Petra, 3. októbra 2004
Modlitba
Ó, blahoslavený cisár Karl, prijal si ťažké úlohy a ťažké výzvy, ktoré ti Boh dal počas tvojho života. V každej myšlienke, rozhodnutí a čine ste vždy dôverovali Najsvätejšej Trojici. Prosíme ťa, prihovor sa za nás u Pána, nášho Boha, aby nám dal vieru a odvahu, aby sme ani v najťažších situáciách nášho pozemského života neklesali na duchu, ale verne pokračovali v Kristových šľapajach.
Vypros nám milosť, aby sa naše srdcia sformovali do podoby Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Pomôž nám so súcitom a silou pracovať s chudobnými a núdznymi, s odvahou bojovať za pokoj v našich domovoch a vo svete a v každej situácii s dôverou zveriť svoj život do Božích rúk, kým sa k Nemu nedostaneme ako ty. urobil skrze Krista, nášho Pána. Amen.
"Teraz si musíme navzájom pomôcť dostať sa do neba."
Blahoslavený Karl